20.časť

6. července 2015 v 13:38 | Alandel |  AMY LASERIE- 1.diel
Časť 20

Amanda dala pod ich hlavu vankúš a pri tom sa ich hlavy buchli a začali sa rehotať.
Ľahnem si na opačnú stranu v rohu a snažím sa zaspať,ale márne.Nedokážem tu spať.Nedá sa to.No možno dá,keď ostatní zaspali,ale aj tak sa to nedá.Po pol hodine snaženia sa,to vzdám.Vstanem a idem sa poprechádzať.Je tma a mobil so sebou nemám,takže narážam do rôznych predmetov.Narazím do nejakej skrinky.
Otvorím ju.Nahmatám niečo valcovité.Má to nejaké tlačítko,zapnem ho a oslepí ma veľké svetlo.Baterka.V jedenej miestnosti nájdem stôl so stoličkami.Sadnem si na jednu z nich,sú tam časopisy,ktoré pravdepodobne priniesla Emma.Na jednom je titulná strana pekného štíhleho dievčaťa a pod ním veľkými písmenami napísane:
"Ako byť IN?"
Tak tie určite priniesla Emma.
Prehliadla som si všetky časopisy,ktoré tam boli.Mohlo ich byť desať a aj možno viac..Ešte chvíľu posedím a vyberiem sa do miestnosti,kde spia Amanda s Joshom.
Idem sa pozrieť na jeho mobil,aby som vedela koľko je hodín,koľko to tu ešte musím vydržať.Chcem ho nahmatať na zemi,ale nedarí sa mi.Nechcem zasvietiť baterkou ešte by sa zobudili a potom by nasledovalo vypytovanie sa,čo som to tam vlastne robila.
Rozmýšľaj..Kde si ho mohol dať po tom ako svietil na Amandu.Do vrecka od nohavíc.Nie to nemôžem urobiť.Nemôžem sa mu hrabať vo veciach.Dobre,urobím to.Idem na to.Dám ruku pod perinu a snažím sa nahmatať kapsu,ale namiesto toho nahmatám niečo iné.
"Ježišii Kriste!"potichu vyhŕknem a položím si ruku na ústa.Tú dám v momente preč,pretože si spomeniem čo som práve držala.
Och.Ja som to vedela,že som to nemala robiť.Zobudí sa a bude sa pýtať čo robím.Čakám na to,ale nič sa nedeje,ani sa nepohol.Mám to.Nahmatala som kapsu.Áno,tentoraz to bola kapsa.Je v nej mobil.Vytiahnem ho.Stlačím gombík a pozriem na hodiny.Pol šiestej ráno.Poteší ma čas,myslela som si,že je menej.Žeby mohlo byť nejakej pol štvrtej.O šiestej ich zobudím.Veď sám Josh povedal,že budeme skoro vstávať.Nechám si mobil,aby som mohla sledovať čas.Lákalo ma sa v ňom pohrabať,ale neurobím to.Len pozriem fotky.Nájdem galériu.Má tam šestodvadsaťdva fotiek.Väčšina fotiek tvorí ich partia.Emma,Peter,Ryan a on.Na jednej fotke je Josh s dievčaťom.Fotka je rok stará.Je zaškrkaná čiernou farbou,ale aj tak ju stále vidieť.A cez celú fotku je napísané:"Mrcha!"
Kamarátka?Priateľka?Alebo bývalá?Spýtam sa neskôr na to Emmy.Všimnem si,že je už šesť hodín.Vypnem galériu a idem mu to vrátiť späť.Keď mu to vrátim,idem najprv zobudiť ľudí vo vedlajšej miestnosti.Zoberiem baterku a budím ich.S nechuťou vstanú.Josha a Amandu nechám tak.Nech ich zobudí niekto iný.
"Kde je Amanda?"opýta sa Emma.
"Spí s Joshom vo vedlajšej miestnosti."
Sam mi vytrhne z ruky baterku a ide do miestnosti,kde sú.Zakričí: "Vstávajte vy dve hrdličky."
Prebudia sa a škňúria sa na svetlo,ktoré vychádza z baterky.
"Bré ráno!"poviem.
"Dobré,"odpovie len Josh.
"A nám si dobré ráno nepopriala,"čertí sa Emma.
"Popriala.Spali ste,"zaklamem.
Amanda šušká Joshovi do ucha: "Ďakujem za príjemnú noc."
"Nápodobne,"usmeje sa Josh.
Ďakujem za príjemnú noc.Krava.Ešte začnú spolu chodiť,nie?Nie,že by mi to prekážalo,ale s ňou?To už by som radšej prijala to,keby povie,že je gay.Amanda mi podáva perinu a vankúš,aby som to šla dať do miestnosti.Ja to podám Samovi,on Emme,a tak to koluje k tomu,kto je k miestnosti nabližšie.Sam išiel ešte vrátiť baterku do skrinky.Všetci okrem mňa vytiahnu mobile a začnú s nimi svietiť.Keď je všetko už na svojom mieste,,môže sa odísť.Dohodli sme sa,že ako prvý vyskočí hore David a všekým nám pomôže.Ako prvej pomôže mne.Poďakujem: "Vďaka."
"Niet začo!"
Vyzerá byť vpohode.Má hnedé dlhšie vlasy,má tmavšiu pokožku a zelené oči.Štýl obliekanie,radšej komentovať nebudem,ale každý máme svoj vlastný štýl,tak okej,beriem to.
Keď sme všetci vonku,tak ideme domov pomalou chôdzou.Vidím,že sa na mňa Josh pozerá,a tak aj ja pozriem naňho.
"Nespala si,"vyhŕkne napokon.
On nespal,vedela som to.Cítil,že som mu zobrala z kapse mobil,ale neklamem:
"Nespala..Ako vieš?"
"Na tvojej bledej pokožke tie tmavé kruhy pod očami svietia,"zasmeje sa.
Fúú...Ešte,že tak.Síce určite musím vyzerať hrozne,ale som rada,že v noci spal a ani netušil čo sa deje.
"Aha.."
"Och!Zajtra zasa škola,"vzdychne Amanda.
"Ty chodíš ešte na strednú?"opýtam sa.
"Áno,predposledný rok!Prečo by som nemala?"
"Tak môžeš chodiť už na vysokú."
"Prečo by som mala chodiť už na vysokú?"
"Ja neviem.Vyzeráš na staro.Teda na staršie..."
Spozorujem ako Sam potláča smiech.
"Tak ďakujem za kompliment,"prevráti očami.

"Maličkosť."
Vtedy sa už Sam neudrží a vybuchne do smiechu.A ja spolu s ním.
"Decká,"odfrkne Amanda a otočí sa na Josha, "teda až na teba."
Ideme lesom a o chvíľu sme na ceste.
"Tak Amy ty máš jedniná cestu tadiaľto,tak ahoj,"ukáže smerom,kde bývam.
Naozaj?Mojím smerom nikto nejde?Nevadí.Aspoň už nebudem v prítomnosti Amandy.
"Idem ťa vykopnúť..?"nakukne na mňa Josh.
"Netreba,"odvetím.
"To nebola otázka,"odsekne.Ale naozaj to znela ako otázka.Možno chcel ísť a myslel si,že poviem: "áno prosím,poď."
"Amanda ideš s nami?"otočí sa na ňu Josh.
"Bohužial.Mala som byť už doma včera.Ale neskôr môžeme niekam vyraziť,"zamrká svojimi dlhými mihálnicami.
"Môžme.O ôsmej prídem po teba?"
Ako sa takto rozprávajú,skloním hlavu.Medzi nimi to úplne iskrí.Emma na mňa hľadela a asi si všimla môj smutný výraz a než ešte Amanda odpovie,tak hneď skríkne:
"Rande si vybavujte niekde inde.Zavolajte si."
"Oúkééj!"vykročí Amanda do kroku a všetci spolu s ňou.
S Joshom na nich chvíľu hľadíme a nakoniec aj my ideme.
"Cítim sa ako malé decko,ktoré nemôže prísť domov samé."
"Mohlo by sa ti niečo stať."
"Čo by sa mi tu asi mohlo stať?"
Keď dopoviem otázku,Josh na mňa nadvihne obočie.
Stále musím myslieť na nich dvoch.Veď Josh je od nej mladší,teda aspoň dúfam.Možno prepadol.To by vysvetlovalo prečo je taký chytrý z dejepisu.Mám sa spýtať koľko má rokov?A on by sa zasa spýtal,že prečo.A ja by som odpovedala: "nóo to vieš,keď chceš chodiť s Amandou taak.."A ďalej by som sa asi nedostala.Mlčala by som.Ale opýtam sa ho,vymyslím si niečo.
"Koľko máš vlastne rokov?"
"Hmm?Lnepočuje,nakloní sa bližšie ku mne.
Zopakujem mu to znovu a hlasnejšie: "Koľko máš rokov?"
"Nemusela si to povedať hlasnejšie.Počul by som to,keď som sa naklonil,"tre si rukou ucho a usmieva sa.Zasa ten istý úsmev ako sa na mňa usmial na dejepise.
"Takže koľko?"
"Šestnásť,prečo sa pýataš?"
"Nič,ja len tak."
"Len tak,hej?Určite máš niekde založený deníček a všetko si o mne zapisuješ a chýba ti už len môj vek,výška,váha.Všetko ostatné si si už o mne pozisťovala,ale ja ti to kludne poviem meriam stosedemdesiat centimetrov.."

"Prestáň,"skočím mu do reči a začnem sa smiať.Prekvapivo aj on so mnou.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama